Jeden z večerov, ešte počas prvého týždňa, som sedel sám na lavičke pri budove. Nebola to fajčiarka, len akési neutrálne miesto medzi dvoma oddeleniami. Chvíľu som len mlčky pozoroval, kto kam chodí, až kým ku mne neprišiel pacient z vedľajšieho oddelenia. Nevyzeral nebezpečne. Tipoval som, že chce cigaretu, ale mýlil som sa.
„Brácho, prepáč, viem, že sa to asi nemá, ale môžem si rýchlo zavolať? Len dve minúty, potrebujem niečo doriešiť s mamou…“
Váhal som. Vlastne som vedel, že je to proti pravidlám. Niektorí tu telefón vôbec nemajú povolený, iným ho zobrali za priestupky. A hlavne – za požičanie mobilu cudziemu pacientovi sa dávajú mínusové body. Desať. A keď človek nazbiera dvadsať, čaká ho jeden z troch scenárov: pošlú ho domov, zoberú mu telefón, alebo ho pošlú na prísny režim – dva izolované týždne bez kontaktu, bez mobilu, s obmedzeným fajčením. Málokto sa z toho vráti normálny.
Ale v tej chvíli som len prikývol.
Sadol si vedľa mňa. Mal unavenú tvár, trochu špinavé ruky a značkovú mikinu. Vytočil číslo, nikto nezdvihol. Skúsil ďalšie – opäť nič. Tretí pokus.
„Ahoj, mama… to som ja. Len… som ti chcel poďakovať za to oblečenie, čo si mi poslala. Nohavice aj mikina mi sedia, fakt. A… prepáč, že otravujem, len som sa chcel spýtať, že… že či by som nemohol… možno na narodeniny, keby sa dalo… nejaký lacný mobil, vieš… len aby som mohol občas zavolať…“
Z druhej strany sa ozval krik. Snažil sa držať slúchadlo ďalej od ucha, ale aj tak som počul nadávky. „Si normálny?!“ „Čo si to dovoľuješ, aký mobil?!“ „Si v liečebni, budeš rád, že ti vôbec niečo posielam!“ A potom len ticho.
Zložil. Vrátil mi telefón.
„Prepáč… už ti ho nebudem pýtať…“ povedal potichu a vstal. Ani som sa ho nespýtal na meno. Len som tam ešte chvíľu sedel. S telefónom v ruke.
Bolo mi ho ľúto. Nebol to ten typ, ktorému by telefón zakázali kvôli pravidlám. On žiadny nemal.
Ale tak.. nemôžem byť zo všetkého ľútostivý, teraz som sem prišiel, aby som pracoval na sebe a myslel na seba. No melanchólia ďalší večer aj tak prišla, ale nie kvôli nemu..