Rozmýšľal som, ako uchopiť príbehy ľudí, ktorých som stretol po ceste k sebe samému a nakoniec som zvolil text:
Miesto, kde sa čas nepočíta na dni, ale na stavy.
Miesto, kde sa ráno meria podľa liekov a večer podľa únavy.
Miesto, kde sa slová nevyslovujú nahlas, ale hromadia za zubami.
Toto nie je príbeh o uzdravení. Je to príbeh o prežívaní.
O ľuďoch, ktorí sa stratili – a medzi stenami bez hodín hľadajú aspoň seba.
Každá kapitola je výstrel do tmy.
Možno minie. Možno zasiahne.
Ale každý jeden bol nevyhnutný.