Nikto sa ma nepýta na triezvosť.
Pýtajú sa ma na meniny, dovolenky, na to, či si dám kávu silnejšiu alebo slabšiu.
A tak bolo zvláštne, že ten najúprimnejší moment posledných dní sa začal úplne obyčajnou otázkou:
„Čítate knihy?“
„Nie,“ odpovedala štíhla blondínka, keď mi podávala výdavok za kávu.
Usmial som sa, poďakoval, chystal sa odísť…
Keď som si bral zo stoličky bundu, zbadal som ju stáť pri sebe.
„A prečo?“ spýtala sa so zvedavou iskrou. „Prečo sa pýtate?“
Ten úsmev som poznal. Roky ma v tejto kaviarni obsluhovala a občas mi len tak medzi rečou povedala, že som sa dlho neukázal.
„Jednu by som vám dal,“ povedal som.
„Akú?“
„Takú moju.“
Zostala na sekundu prekvapene stáť.
„Vy ste napísali knihu?“
Prikývol som a vybral ju z batohu.
„Tak to vám musím zagratulovať… to by som si asi aj prečítala.“
A než som stihol čokoľvek povedať, objala ma.
Úprimne, spontánne, bez rozmýšľania.
„Aj s venovaním?“ spýtala sa.
„Jasné.“
Venovanie mi preletelo hlavou rýchlo — asi ako samotný nápad spraviť niekomu radosť len tak.
Bez očakávania, bez potreby, aby mi to niekto oplatil.
Jeden z tých činov, ktoré v dnešnom svete svietia presne preto, že sú zriedkavé.
„A na aké meno?“
„Linda.“
Podal som jej knihu, podpísanú a venovanú.
Keď som odchádzal, videl som, ako spolu s kolegyňami stojí pri bare a všetky si čítajú, čo som jej napísal.
„Nech chuť kávy pri čítaní tejto knihy vydrží tak dlho, ako nádej, ktorú v sebe nosíme.“
Neotáčal som sa.
Naučil som sa to — neotáčať sa tam, kde viem, že by som sa chcel znovu vrátiť.
A v tej chvíli som si uvedomil ešte niečo.
Tá jej radosť… chutila viac ako pivo po práci.
To pivo, ktoré sa mi po náročnom dni ozvalo v hlave rýchlo, presne ako kedysi.
Ale dnes vyhrala obyčajná káva a úsmev niekoho iného.
A to je pocit, ktorý alkohol nikdy nemal silu nahradiť.