Niektoré veci čakali, kým sa vrátim.
Nie ľudia — tie tiché, nenápadné starosti, ktoré som nechal doma ako rozhádzaný nábytok.
Len som ich prikryl plachtou a dúfal, že zmiznú.
Nezmizli.
Stáli tam presne tam, kde som ich nechal, len s vrstvou prachu, ktorá pripomína čas.
Svet sa akoby hýbal iným tempom.
V liečebni bolo všetko pomalé, rytmické, predvídateľné.
Tu je to… akoby niekto zrazu pustil film v dvojnásobnej rýchlosti — a ja sa snažím naskočiť do deja, ktorý mi medzičasom unikol.
Ľudia hovoria o bežných veciach, a ja počujem len ozveny, ktoré sa ma ešte netýkajú.
Dash mi napísala, že si to predstavovala inak.
Neviem, ako presne — možno pokojnejšie, možno viac „v poriadku“.
Ale je to inak.
Vonku sú iné pravidlá.
Nie tie písané, ale tie neviditeľné — kto kedy mlčí, kto sa usmieva len zo zvyku, kedy sa nehodí hovoriť o strachu.
A ja sa učím, že prežiť tu neznamená byť silný, ale mať hranice.
Nie vysoké, len jasné.
Niektoré dni sú len o tom, že dýcham pomalšie, než sa odo mňa čaká.
Že pozerám z okna a snažím sa prijať, že svet ide ďalej aj bezo mňa.
A možno je to tak v poriadku.
Možno sa po návrate nemáš vrátiť tam, kde si bol — ale zostať niekde na pomedzí.
Medzi tichom, ktoré ti zachránilo život,
a hlukom, do ktorého sa ešte nevieš vrátiť.