Po večeroch to prichádza. Pomaly, potichu, bez klopania. Ten známy smútok, ktorý nemá tvar. Len prázdno, ktoré si sadne vedľa mňa a dýcha rovnakým rytmom.
Nie je to o tom, že by som nemal s kým prehovoriť. Je tu hluk, hlasy, smiech… ale nič z toho nejde dnu. Nič sa neodrazí. Akoby som stál za sklom. Neviditeľný. Nezaradený. Zbytočný?
„Chýba mi niekto,“ priznávam si v duchu. Nie konkrétna tvár. Nie milenka, ani kamarát. Nie… niekto poboku. Skôr niekto vo mne. Niekto, kto ma drží pohľadom, keď ho strácam. Kto ma číta medzi vetami. Kto mlčí správnym spôsobom.
Myslím na Vivi. Čo asi robí? Spomenie si? Sníva sa jej niekedy o mne? Keby som mohol mať mobil celý deň neobmedzene, napísal by som jej len jedno slovo. Nie „chýbaš mi“. Nie „ako sa máš“. Len „tu“. Aby vedela, že tu som. A tu by som chcel, aby bola.
Aj keby tu bolo sto ľudí, cítil by som sa sám. Ale stačila by jedna osoba, tá pravá – a celý svet by bol v poriadku. Viem to. Cítil som to kedysi. Na pár dní. Možno len hodín. Ale bolo to skutočné.
A teraz? Len večerné ticho. Fajčiarka stíchla, hlasy sa stratili. A ja si hovorím: ešte pár týždňov. Možno príde niekto, kto rozbije túto bublinu. Ale možno sa musím naučiť byť sám so sebou a necítiť sa sám.
Len… ako sa to vlastne robí?