Pamätám si Pivsona.
Nie ako „pijanského kamaráta“, hoci to by bol presnejší názov.
Pamätám si ho ako niekoho, pri kom alkohol prestal byť doplnkom večera a stal sa tichou zmluvou — podpísanou bez slova, prijatou bez odporu.
Najprv sme boli partia z práce.
Soboty, lacné víno, zafajčená putika, pocit slobody a nulová zodpovednosť.
Vtedy to nebola terapia smútku. Bola to zábava.
Svet mohol horieť — a nám to bolo jedno.
Pamätám si jeden z tých večerov, keď cesta domov pripomínala trest aj dobrodružstvo zároveň. Praha bola obrovská a ja som mal v hlave vlastnú mapu, ktorá dávala zmysel len mne.
Nastúpil som na prvý autobus, ktorý prišiel.
Keď mi prišlo zle, vystúpil som.
Keď som zistil, že idem zle, uznal som, že mojím jediným smerom je telefón.
Vytočil som kamaráta.
„A kde máš okuliare?“ bola jeho prvá veta.
Nevedel som.
Možno spadli na zem. Možno v autobuse. Možno som ich už ani nemal.
Vtedy som ešte veril, že je to len „silná noc“ a z tej sa človek vyspí.
Neskôr sa naše večery presunuli k Pivsonovi domov.
Tam sa pilo inak.
Tam sa nepilo, aby bola zábava.
Tam sa pilo, aby bol pokoj.
Rýchle plány z hodiny na hodinu neboli spontánnosť – boli tradícia.
Let zátky od sektu cez balkón bol folklór.
Čas s fľašou sa nepočítal.
Ráno sa nerátalo ako nový deň, ale ako prerušované pokračovanie noci.
A keď som sa snažil prežiť, Pivson si otvoril „vyrovnávacie pivo“.
Vtedy som tomu nerozumel.
Teraz tomu rozumiem až príliš dobre.
A boli tam aj tie dialógy – hoci skôr „hlasy v hmle“ než rozhovory.
Promile stúpalo, a s ním aj hlasitosť reproduktorov.
Jeden zakričal: „Daj to hlasnejšie!“, ďalší sa zasmial.
Fľaše cinkali o stôl.
A my sme po sebe kričali cez hudbu — s úsmevom, s rozbitým entuziazmom, s pocitom, že patríme niekam, kde nemusíme byť tichí.
Hlavne že sme nekričali nasucho.
Roky plynuli a z kamarátstva zostal len rituál.
Stretli sme sa – pili sme.
Bez alkoholu sme nemali skoro o čom hovoriť.
Každý príbeh, každá hlúposť bola vtipná len dovtedy, kým nám krv prúdila rýchlejšie, než svedomie.
Jedna noc sa zmenila na dva dni.
A dva dni na niečo, čo nebolo možné si pamätať — len prežiť.
Život preletel ako rýchly blik a zanechal po sebe len pach alkoholu na vankúši.
Ja som si hovoril, že je to normálne.
Veď to robia všetci a preto predsa nie som alkoholik.
Pivson mi to nikdy nepovedal.
A sám sa nikdy neopýtal, či sa ním cíti on.
Po mojej prvej liečbe mi neposlal ani vetu o tom, že by sa nad sebou zamyslel.
Len fotku piva.
„Som tu s chalanmi.“
„Držím ti palce.“
Ale ja som už vedel.
Až keď som si raz ráno nalial víno „na rozbeh“, pochopil som jeho tiché rituály. Jeho ranné pivo. Jeho večerné mlčanie.
A pochopil som aj to, prečo naše kamarátstvo nedokázalo prežiť moju triezvosť. Nebolo postavené na nás. Bolo postavené na alkohole.
A keď som mu ho svojou triezvosťou zobral zo stola, zostalo len ticho.
Čisté, nekompromisné ticho, ktoré odhalí úplnú pravdu.
Keď ti niekto pošle fotku piva, aj keď vie, kde si bol…
…to nie je provokácia.
To je ilúzia.
Ilúzia presvedčenia, že on nie je ako ty.
Že on pije normálne a závislosť je slovo určené druhým.
Až o pätnásť rokov neskôr som vystúpil na tej istej zastávke, kde som kedysi telefonoval.
Zastávka bola blízko nemocnice.
Tam, kde som bol na svojej prvej liečbe.
Niekedy má osud zvláštny zmysel pre iróniu.
A možno aj pre symboliku.
Ak si myslíte, že ste nejaké miesto navštívili naposledy, možno sa mýlite.
Možno vás naň život raz vráti — ale už budete vedieť prečo.
