Niekedy veci nejdú podľa plánu.
A niekedy sa v poslednej možnej chvíli objaví niečo, čo všetko zachráni.
Dotlač knihy Výstrely do tmy je momentálne v procese.
Ak sa vám kniha doteraz neušla, sledujte web — čoskoro bude opäť skladom.
Ďakujem za trpezlivosť. A za to, že táto kniha stále žije ďalej.
Po večeroch to prichádza. Pomaly, potichu, bez klopania. Ten známy smútok, ktorý nemá tvar. Len prázdno, ktoré si sadne vedľa mňa a dýcha rovnakým rytmom.
Nie je to o tom, že by som nemal s kým prehovoriť. Je tu hluk, hlasy, smiech… ale nič z toho nejde dnu. Nič sa neodrazí. Akoby som stál za sklom. Neviditeľný. Nezaradený. Zbytočný?
„Chýba mi niekto,“ priznávam si v duchu. Nie konkrétna tvár. Nie milenka, ani kamarát. Nie… niekto poboku. Skôr niekto vo mne. Niekto, kto ma drží pohľadom, keď ho strácam. Kto ma číta medzi vetami. Kto mlčí správnym spôsobom.
Myslím na Vivi. Čo asi robí? Spomenie si? Sníva sa jej niekedy o mne? Keby som mohol mať mobil celý deň neobmedzene, napísal by som jej len jedno slovo. Nie „chýbaš mi“. Nie „ako sa máš“. Len „tu“. Aby vedela, že tu som. A tu by som chcel, aby bola.
Aj keby tu bolo sto ľudí, cítil by som sa sám. Ale stačila by jedna osoba, tá pravá – a celý svet by bol v poriadku. Viem to. Cítil som to kedysi. Na pár dní. Možno len hodín. Ale bolo to skutočné.
A teraz? Len večerné ticho. Fajčiarka stíchla, hlasy sa stratili. A ja si hovorím: ešte pár týždňov. Možno príde niekto, kto rozbije túto bublinu. Ale možno sa musím naučiť byť sám so sebou a necítiť sa sám.
Len… ako sa to vlastne robí?
Pamätám si Pivsona.
Nie ako „pijanského kamaráta“, hoci to by bol presnejší názov.
Pamätám si ho ako niekoho, pri kom alkohol prestal byť doplnkom večera a stal sa tichou zmluvou — podpísanou bez slova, prijatou bez odporu.
Najprv sme boli partia z práce.
Soboty, lacné víno, zafajčená putika, pocit slobody a nulová zodpovednosť.
Vtedy to nebola terapia smútku. Bola to zábava.
Svet mohol horieť — a nám to bolo jedno.
Pamätám si jeden z tých večerov, keď cesta domov pripomínala trest aj dobrodružstvo zároveň. Praha bola obrovská a ja som mal v hlave vlastnú mapu, ktorá dávala zmysel len mne.
Nastúpil som na prvý autobus, ktorý prišiel.
Keď mi prišlo zle, vystúpil som.
Keď som zistil, že idem zle, uznal som, že mojím jediným smerom je telefón.
Vytočil som kamaráta.
„A kde máš okuliare?“ bola jeho prvá veta.
Nevedel som.
Možno spadli na zem. Možno v autobuse. Možno som ich už ani nemal.
Vtedy som ešte veril, že je to len „silná noc“ a z tej sa človek vyspí.
Neskôr sa naše večery presunuli k Pivsonovi domov.
Tam sa pilo inak.
Tam sa nepilo, aby bola zábava.
Tam sa pilo, aby bol pokoj.
Rýchle plány z hodiny na hodinu neboli spontánnosť – boli tradícia.
Let zátky od sektu cez balkón bol folklór.
Čas s fľašou sa nepočítal.
Ráno sa nerátalo ako nový deň, ale ako prerušované pokračovanie noci.
A keď som sa snažil prežiť, Pivson si otvoril „vyrovnávacie pivo“.
Vtedy som tomu nerozumel.
Teraz tomu rozumiem až príliš dobre.
A boli tam aj tie dialógy – hoci skôr „hlasy v hmle“ než rozhovory.
Promile stúpalo, a s ním aj hlasitosť reproduktorov.
Jeden zakričal: „Daj to hlasnejšie!“, ďalší sa zasmial.
Fľaše cinkali o stôl.
A my sme po sebe kričali cez hudbu — s úsmevom, s rozbitým entuziazmom, s pocitom, že patríme niekam, kde nemusíme byť tichí.
Hlavne že sme nekričali nasucho.
Roky plynuli a z kamarátstva zostal len rituál.
Stretli sme sa – pili sme.
Bez alkoholu sme nemali skoro o čom hovoriť.
Každý príbeh, každá hlúposť bola vtipná len dovtedy, kým nám krv prúdila rýchlejšie, než svedomie.
Jedna noc sa zmenila na dva dni.
A dva dni na niečo, čo nebolo možné si pamätať — len prežiť.
Život preletel ako rýchly blik a zanechal po sebe len pach alkoholu na vankúši.
Ja som si hovoril, že je to normálne.
Veď to robia všetci a preto predsa nie som alkoholik.
Pivson mi to nikdy nepovedal.
A sám sa nikdy neopýtal, či sa ním cíti on.
Po mojej prvej liečbe mi neposlal ani vetu o tom, že by sa nad sebou zamyslel.
Len fotku piva.
„Som tu s chalanmi.“
„Držím ti palce.“
Ale ja som už vedel.
Až keď som si raz ráno nalial víno „na rozbeh“, pochopil som jeho tiché rituály. Jeho ranné pivo. Jeho večerné mlčanie.
A pochopil som aj to, prečo naše kamarátstvo nedokázalo prežiť moju triezvosť. Nebolo postavené na nás. Bolo postavené na alkohole.
A keď som mu ho svojou triezvosťou zobral zo stola, zostalo len ticho.
Čisté, nekompromisné ticho, ktoré odhalí úplnú pravdu.
Keď ti niekto pošle fotku piva, aj keď vie, kde si bol…
…to nie je provokácia.
To je ilúzia.
Ilúzia presvedčenia, že on nie je ako ty.
Že on pije normálne a závislosť je slovo určené druhým.
Až o pätnásť rokov neskôr som vystúpil na tej istej zastávke, kde som kedysi telefonoval.
Zastávka bola blízko nemocnice.
Tam, kde som bol na svojej prvej liečbe.
Niekedy má osud zvláštny zmysel pre iróniu.
A možno aj pre symboliku.
Ak si myslíte, že ste nejaké miesto navštívili naposledy, možno sa mýlite.
Možno vás naň život raz vráti — ale už budete vedieť prečo.
„Kto v živote nič nečaká, nemôže byť nikdy sklamaný,“ prečítala terapeutka Nina a pozrela ponad papier do miestnosti, akoby nás chcela nachytať pri niečom, čo si nechávame pre seba.
„Ako na vás pôsobí tento výrok?“
Na chvíľu zostalo ticho. Také to skupinové, keď každý čaká, či začne hovoriť ten najodvážnejší alebo ten, kto má najčerstvejšiu ranu.
V ten moment sme len ona a ja vedeli, odkiaľ tá veta je.
Nie z knihy. Nie z internetu.
Z môjho denníka.
Zapísal som si ju v deň, keď mala prísť Vivi a neprišla. V deň, keď sa aj čakanie zmení na hanbu a človek začne rozmýšľať, či nie je lepšie nič nechcieť.
Lenže ja som vedel ešte jednu vec, ktorú Nina vedieť nemohla, že tú vetu som si nevymyslel. Len som si ju požičal. Z filmu.
Ostatní sa postupne rozpovedali. Niekto povedal, že je to pesimistické. Niekto, že je to obrana. Niekto to nazval útekom pred sklamaním.
Ja som sedel a nechal ich hovoriť, kým ma Nina neprebodla pohľadom.
„Miki?“
Zdvihol som hlavu.
„Ja si nemyslím, že je to pesimistické,“ povedal som. „Skôr… realistické.“
V miestnosti sa otočili tváre. Nie nepriateľsky. Skôr tak, že sa všetci chceli na chvíľu oprieť o niekoho cudzie slová.
„Myslím, že človek by nemal žiť v snoch,“ pokračoval som. „Lebo čím väčšie nádeje si v hlave postaví, tým viac to potom bolí, keď sa to rozsype. To sklamanie.“
Niektorí prikývli. Nie tak, že by mi dali za pravdu. Skôr tak, ako keď sa niekto dotkne miesta, ktoré pozná každý v miestnosti, aj keď sa o ňom nerozpráva.
Nina sa usmiala. Len jemne. Ako keby povedala: áno, presne sem som mierila.
Tá chvíľa sa mi potom často vracala. Vždy, keď som prechádzal okolo jedálne, kde sme sedeli v kruhu. Vždy, keď som počul štrngot hrnčekov a do nosa mi udrela vôňa čaju.
Bola to jedna z tých scén, ktoré si človek zapamätá detailne aj keď neboli dramatické.
Lenže čas je tichý likvidátor.
Nekričí, neháda sa, netrhá stránky. Len ich pomaly zatvára.
Po liečbe sa režim rozpadol rýchlo. Skupiny zmizli prvé. Potom rituály. Potom tie zvláštne malé istoty, na ktoré som si zvykol tak, až som si myslel, že mi budú chýbať navždy. A potom začal miznúť aj kontakt s ľuďmi.
Najprv sa písalo často. Potom občas. Potom len z povinnosti. Potom už vôbec.
Nebolo v tom nič dramatické. Žiadne „už mi nepíš“. Žiadne „vymazal som si ťa“.
Len vyšumenie.
Ako keď sa vypne rádio v druhej izbe a ty si až o chvíľu uvedomíš, že nastalo ticho.
Tentokrát som z toho nebol sklamaný.
Nie preto, že by mi na nich nezáležalo, ale preto, že mi to konečne ukázalo niečo, čo som sa učil prijať celý život… že život plynie ďalej.
A spolu s ním aj ľudia.
Niekto odíde do tmy. Niekto len do ticha.
A niektorí zostanú — nie preto, že to sľúbili… ale preto, že sa to tak stalo.
A vtedy mi došlo, že tá veta zo skupiny nie je návod, ako nebyť sklamaný.
Je to len pomenovanie toho, čo robíme všetci:
Keď sa bojíme bolesti, začneme si uzatvárať kruhy skôr, než ich stihne uzavrieť život.
