Kategória: Extra

„Kto v živote nič nečaká, nemôže byť nikdy sklamaný,“ prečítala terapeutka Nina a pozrela ponad papier do miestnosti, akoby nás chcela nachytať pri niečom, čo si nechávame pre seba.

„Ako na vás pôsobí tento výrok?“

Na chvíľu zostalo ticho. Také to skupinové, keď každý čaká, či začne hovoriť ten najodvážnejší alebo ten, kto má najčerstvejšiu ranu.

V ten moment sme len ona a ja vedeli, odkiaľ tá veta je.

Nie z knihy. Nie z internetu.

Z môjho denníka.

Zapísal som si ju v deň, keď mala prísť Vivi a neprišla. V deň, keď sa aj čakanie zmení na hanbu a človek začne rozmýšľať, či nie je lepšie nič nechcieť.

Lenže ja som vedel ešte jednu vec, ktorú Nina vedieť nemohla, že tú vetu som si nevymyslel. Len som si ju požičal. Z filmu.

Ostatní sa postupne rozpovedali. Niekto povedal, že je to pesimistické. Niekto, že je to obrana. Niekto to nazval útekom pred sklamaním.

Ja som sedel a nechal ich hovoriť, kým ma Nina neprebodla pohľadom.

„Miki?“

Zdvihol som hlavu.

„Ja si nemyslím, že je to pesimistické,“ povedal som. „Skôr… realistické.“

V miestnosti sa otočili tváre. Nie nepriateľsky. Skôr tak, že sa všetci chceli na chvíľu oprieť o niekoho cudzie slová.

„Myslím, že človek by nemal žiť v snoch,“ pokračoval som. „Lebo čím väčšie nádeje si v hlave postaví, tým viac to potom bolí, keď sa to rozsype. To sklamanie.“

Niektorí prikývli. Nie tak, že by mi dali za pravdu. Skôr tak, ako keď sa niekto dotkne miesta, ktoré pozná každý v miestnosti, aj keď sa o ňom nerozpráva.

Nina sa usmiala. Len jemne. Ako keby povedala: áno, presne sem som mierila.

Tá chvíľa sa mi potom často vracala. Vždy, keď som prechádzal okolo jedálne, kde sme sedeli v kruhu. Vždy, keď som počul štrngot hrnčekov a do nosa mi udrela vôňa čaju.

Bola to jedna z tých scén, ktoré si človek zapamätá detailne aj keď neboli dramatické.

Lenže čas je tichý likvidátor.

Nekričí, neháda sa, netrhá stránky. Len ich pomaly zatvára.

Po liečbe sa režim rozpadol rýchlo. Skupiny zmizli prvé. Potom rituály. Potom tie zvláštne malé istoty, na ktoré som si zvykol tak, až som si myslel, že mi budú chýbať navždy. A potom začal miznúť aj kontakt s ľuďmi.

Najprv sa písalo často. Potom občas. Potom len z povinnosti. Potom už vôbec.

Nebolo v tom nič dramatické. Žiadne „už mi nepíš“. Žiadne „vymazal som si ťa“.

Len vyšumenie.

Ako keď sa vypne rádio v druhej izbe a ty si až o chvíľu uvedomíš, že nastalo ticho.

Tentokrát som z toho nebol sklamaný.

Nie preto, že by mi na nich nezáležalo, ale preto, že mi to konečne ukázalo niečo, čo som sa učil prijať celý život… že život plynie ďalej.

A spolu s ním aj ľudia.

Niekto odíde do tmy. Niekto len do ticha.

A niektorí zostanú — nie preto, že to sľúbili… ale preto, že sa to tak stalo.

A vtedy mi došlo, že tá veta zo skupiny nie je návod, ako nebyť sklamaný.

Je to len pomenovanie toho, čo robíme všetci:

Keď sa bojíme bolesti, začneme si uzatvárať kruhy skôr, než ich stihne uzavrieť život.

Prácu si síce vybrať môžeš, ale kolegov na pohovore nevidíš.

A tak som po liečbe čakal na jeden zvláštny moment.

Nie na gratuláciu. Ani na pochvalu.

Čakal som na medailu.

Nie pre seba — triezvosť nie je zásluha.

Je to len dôkaz, že som sa rozhodol prežiť ďalší deň bez výhovoriek.

Čakal som na medailu pre toho, kto sa ma prvý opýta na alkohol.

Po návrate som zmenil prácu, postavil som sa pred nových ľudí, predstavil sa a ešte som nestihol vydýchnuť, keď prišla otázka:

„Tak to budeme o dva týždne piť, nie? Veď máš meniny, Mikuláš!“

V hlave sa mi rozbehli odpovede ako ťahy na šachovnici. Tie rýchle výpočty, ktoré spravíš skôr, než si vôbec uvedomíš, že rozmýšľaš.

A potom som vybral tú jednu:

„Ja nepijem.“

Karol, nový kolega, zdvihol obočie.

„Naozaj? To sa mi nechce veriť.“

„Ani mne,“ prebehlo mi v duchu — nie ako výčitka, ale ako priznanie, ktoré sa hovorí len vnútri, potichu.

A viac sa nepýtal.

Neponúkol, netlačil, nerobil z toho divadlo.

Karol bol nový, rovnako ako ja.

A možno práve preto sme si rozumeli: dvaja cudzinci, ktorí sa nesnažia lámať hranice, len nájsť miesto, kam patria.

Karol mal alkohol ako kamoša.

Takého toho, čo síce nikdy neporadí dobre, ale vždy sa pritmotá, keď je nuda.

A mal aj svoje „osvedčené rady“.

V práci ich rozdával s vážnosťou človeka, ktorý verí, že objavil alternatívnu medicínu:

„Keď ťa bolí zub, dáš si trochu borovičky na ruku a šnupneš,“ vysvetľoval kolegom, ktorí trávili večery na ubytovni s fľašou na stole.

Pozerali naňho, akoby im odovzdával rodinné dedičstvo.

„Mňa tak bolel zub… vyšnupal som tak dva poldeci a normálne som necítil nič.“

A ja som tam stál medzi nimi, v pracovnej zóne, kde sa mieša vôňa dreva s ozvenou cirkulárky, a premýšľal som nad tým, aký presný bol v tej poslednej vete.

Nie, že necítil zub.

Necítil nič.

Vrátil som sa na svoje stanovisko a sledoval, ako sa medzi pilinami a doskami šíri jednoduchá ilúzia, ktorú som kedysi poznal až príliš dobre:

Niečo ma bolí, niečo vypijem a bolieť prestane.

A všetci pritom zabúdajú na tretí krok — že keď anestetizuješ bolesť, anestetizuješ aj život okolo nej.

Nikto sa ma nepýta na triezvosť.

Pýtajú sa ma na meniny, dovolenky, na to, či si dám kávu silnejšiu alebo slabšiu.

A tak bolo zvláštne, že ten najúprimnejší moment posledných dní sa začal úplne obyčajnou otázkou:

„Čítate knihy?“

„Nie,“ odpovedala štíhla blondínka, keď mi podávala výdavok za kávu.

Usmial som sa, poďakoval, chystal sa odísť…

Keď som si bral zo stoličky bundu, zbadal som ju stáť pri sebe.

„A prečo?“ spýtala sa so zvedavou iskrou. „Prečo sa pýtate?“

Ten úsmev som poznal. Roky ma v tejto kaviarni obsluhovala a občas mi len tak medzi rečou povedala, že som sa dlho neukázal.

„Jednu by som vám dal,“ povedal som.

„Akú?“

„Takú moju.“

Zostala na sekundu prekvapene stáť.

„Vy ste napísali knihu?“

Prikývol som a vybral ju z batohu.

„Tak to vám musím zagratulovať… to by som si asi aj prečítala.“

A než som stihol čokoľvek povedať, objala ma.

Úprimne, spontánne, bez rozmýšľania.

„Aj s venovaním?“ spýtala sa.

„Jasné.“

Venovanie mi preletelo hlavou rýchlo — asi ako samotný nápad spraviť niekomu radosť len tak.

Bez očakávania, bez potreby, aby mi to niekto oplatil.

Jeden z tých činov, ktoré v dnešnom svete svietia presne preto, že sú zriedkavé.

„A na aké meno?“

„Linda.“

Podal som jej knihu, podpísanú a venovanú.

Keď som odchádzal, videl som, ako spolu s kolegyňami stojí pri bare a všetky si čítajú, čo som jej napísal.

„Nech chuť kávy pri čítaní tejto knihy vydrží tak dlho, ako nádej, ktorú v sebe nosíme.“

Neotáčal som sa.

Naučil som sa to — neotáčať sa tam, kde viem, že by som sa chcel znovu vrátiť.

A v tej chvíli som si uvedomil ešte niečo.

Tá jej radosť… chutila viac ako pivo po práci.

To pivo, ktoré sa mi po náročnom dni ozvalo v hlave rýchlo, presne ako kedysi.

Ale dnes vyhrala obyčajná káva a úsmev niekoho iného.

A to je pocit, ktorý alkohol nikdy nemal silu nahradiť.